Spomienky cestujúcich

Henry Tiger Wilde: 

"Stále nemám túto loď rád... Mám z nej taký divný pocit" - Henry Tiger Wilde, vrchný dôstojník Titanicu. Naposledy ho svedkovia videli pri spúšťaní záchranných člnov.

Neznámy muž: 

René Harrisová, manželka divadelného podnikateľa v rozhovore pre veľký americký časopis spomínala, ako z paluby Titanicu sledovala incident s New Yorkom a Oceanikom. Vtom sa k nej obrátil neznámy muž stojaci vedľa nej a s vážnym hlasom povedal: "To je zrejme zlé znamenie." Po krátkej odmlke sa opýtal: "Máte rada život?" "Samozrejme," odpovedala pani Harrisová. "Potom z tejto lode v Cherbourgu vystúpte," pokračoval neznámy a dodal, "ak tam však doplávame. Ja to urobím." O osude ani totožnosti tohto muža nie je nič známe, pravdepodobne loď opustil tak, ako odporúčal pani Harrisovej. Tá sa zachránila, jej manžel, známy divadelný producent, katastrofu neprežil.

Washington Dodge: 

Sanfranciský bankár a právnik Dr. Washington Dodge vyhlásil: "V ktorejkoľvek dobe bolo možné chodiť po palubách s rovnakou istotou ako pri prechádzke po newyorskej ulici, tak nepatrný bol pohyb lode. Pri večeri vo veľkej a priestrannej jedálni ste si len s ťažkosťami uvedomili, že nesedíte v nejakom veľkom a prepychovom hoteli." Dr. Dodge bol cestujúci prvej triedy, podarilo sa mu nastúpiť do jedného z prvých záchranných člnov v čase, keď ešte časť posádky umožňovala nastúpiť aj mužom.

Archibald Gracie:

"Zažíval som rovnaký pôžitok, ako keby som bol v letovisku na pobreží obklopený všetkým komfortom. Nebolo tu nič, čo by pripomínalo alebo naznačovalo, že sme na obvykle rozbúrenom Atlantickom oceáne. Pohyb lode a hluk strojov bol na palube alebo v salónoch, či vo dne alebo noci, takmer nerozpoznateľný," uviedol plukovník Archibald Gracie, pasažier prvej triedy. Jeden z tých, ktorí sa potopili s loďou, ale nezomreli. Zachránil ho prevrátený skladací čln... Titanic však prežil len o osem mesiacov.

Kapitán Smith:

Kapitán Smith verejne prehlásil: "Neviem si predstaviť situáciu, ktorá by mohla zaviniť zánik tejto lode. Neviem o žiadnej katastrofálnej nehode, ktorá by sa jej mohla prihodiť. Moderné lodné staviteľstvo takú možnosť vylúčilo." Pre kapitána Smitha malo byť velenie na Titanicu úspešným zavŕšením kariéry a aj poslednou plavbou. Nikdy nezažil zrážku lodí, ani požiar na mori, ani inú katastrofu. Splnilo sa len to druhé. Kapitán išiel ku dnu s loďou.

Jack Thayer: 

"Počasie bolo skvelé, komfort a luxus taký, aký bol sľubovaný... Dni ubiehali príliš rýchlo. Mala som pocit, že nechcem, aby to niekedy skončilo," spomínala po rokoch René Harrisová, manželka newyorského divadelného producenta. "Bolo jasné, príjemné počasie, loď pripomínala palác, jedlo bolo výborné. A pretože som mala sedemnásť, nie je potrebné dodávať, že ma na lodi zaujímalo všetko," prehlásil Jack Thayer, 17-ročný syn penssylvánskeho železničného kráľa - pasažier prvej triedy. Cestoval s celou rodinou, zachránil sa na prevrátenom skladacom člne, do záchranných člnov nastúpila jeho mama a sestra. Otec zahynul.
"Loď sa zdala byť obklopená žiarou a vystupovala z tmavej noci, akoby horela. Pozoroval som ju. Neviem, prečo som neplával ďalej. Bol som fascinovaný a ako pripútaný na mieste," popisoval ďalej Thayer.

Mahala Douglas:

"Titanic bol tak luxusný, stabilný a obrovský a taký div techniky, že človek nemohol ani veriť, že ide na loď," povedala ďalšia z cestujúcich prvej triedy pani Douglasová. S manželom Walterom D. Douglasom sa plavili prvou triedou. Pani Douglasová sa zachránila, Walter však odmietol nastúpiť do člna. Aj napriek tomu, že prosila svojho manžela, "Walter, musíš ísť so mnou," odpovedal jej jednoznačným "Nie! Musím sa správať ako muž."

Charles Melville Hays:

"White Star Line, Cunard and Hamburg Amerika Line teraz bojujú o získanie primátu v čo najluxusnejšom vybavení svojich lodí. Ale čoskoro príde deň, kedy výsledkom bude najväčšia a najdesivejšia zo všetkých katastrof," uviedol milionár a cestujúci prvej triedy Charles Melville Hays niekoľko hodín pred katastrofou. Bol jedným z mužov, ktorého vytiahli po potopení Titanicu do záchranného člna. Žiaľ, neskoro. Zomrel o pár hodín neskôr.

Radista Phillips: 

Okolo jednej hodiny po polnoci prišiel kapitán Smith do rádiotelegrafickej kabíny. "Aký signál vysielate," opýtal sa Phillipsa. "CQD," odpovedal radista. Vtom sa do hovoru vmiešal mladší radista Bride. "Vysielaj SOS, je to nový signál," navrhol Phillipsovi. Po krátkej odmlke dodal: "Môže to byť tvoja posledná príležitosť vyslať ho!" Bride mal pravdu, radista Phillips katastrofu neprežil, takže v tú noc naozaj vysielal signál SOS prvý aj poslednýkrát.

E.G.Crosby: 

Bývalý americký dôstojník, kapitán E.G. Crosby, ktorý nebol na mori žiadnym nováčikom, priviedol ako jeden z prvých k člnu svoju ženu a dcéru. Crosby bol od počiatku presvedčený, že situácia je vážna. Hneď po náraze na ľadovec, keď jeho žena odmietala opustiť pohodlné lôžko, ju burcoval slovami: "Ak ostaneš ležať, utopíš sa." Crosby usadil svoju ženu a dcéru do člna, sám sa však nezachránil.

Major Peuchen:

"Ak ste dosť dobrý námorník na to, aby ste sa dostal k spúšťaciemu lanu, môžete sa spustiť dole," povedal Lightoller majorovi Peuchenovi - cestujúcemu prvou triedou. Jedinému mužovi, ktorému dovolil nastúpiť do člna. Major si neskôr vypýtal od Lightollera písomné tvrdenie o tom, že mu kázal nastúpiť do člna. Stal sa totiž terčom útokov vdov, ktorých manželia neprežili...

Isidor a Ida Strausovci: 

"Nie," povedala pani Straussová, keď ju priatelia presviedčali, aby nastúpila do člna, "neodídem od svojho manžela. Spolu sme žili a spolu zomrieme." Plukovník Gracie dokonca presvidčal posádku, aby vzhľadom na vek dovolili nastúpiť do člna obom manželom.

Ale starý multimilionár bol neoblomný. "Nie." povedal, "neprajem si vo svoj prospech nič, čo nie je poskytnuté aj ostatným." Potom Isidor a Ida Strausovci odišli na palubu. Tu sa na zasklenej verande usadili do prútených kresiel. V úplnom pokoji očakávali svoj osud. Ani neskôr snaha ich priateľov, aby zmenili svoje rozhodnutie, nemala úspech. Na palubu s člnmi prišli už len raz - keď sprevádzali do záchranného člnu komornú pani Strausovej. Manželia Strausovci vlastnili obchodnú Macy´s, obaja sa utopili.

Rodina Allisonová:

"Dovolíte, aby som vás umiestnil v niektorom z člnov?" opýtal sa druhý dôstojník Lightoller mladej ženy. "V žiadnom prípade," znela rozhodná odpoveď. "Spolu sme začali a ak to bude nutné, spolu skončíme." Žiadne presvedčovanie nedokázalo pohnúť pani Allisonovú, aby sa odlúčila od manžela. Poslednýkrát ich videli osamotene, mimo veľkého húfu, na palube s člnmi. Hudson J. Allison objímal svoju ženu a 3-ročná dcérka Lorraine sa držala maminej sukne.

Adolf Dyker:

"Uvidíme sa neskôr," zavolal s úsmevom od zábradlia Adolf Dyker na svoju manželku. Tá nastupovala do záchranného člna. Svoj sľub nesplnil. 

Manželia Smithovci: 

"Nikdy som nepredpokladal, že ťa budem musieť žiadať, aby si ma poslúchla, ale v tomto prípade musíš. Je len jedna možnosť, že ženy a deti nastupujú prvé. Loď je dostatočne vybavená a všetci sa zachránia." Na spýtavú otázku, či je úprimný, Lucien Smith odpovedal: "Áno." Nato sa manželia Smithovci rozlúčili a keď čln klesal k hladine, Lucien Smith ešte z paluby na svoju ženu volal: "Daj si ruky do vreciek, je dnes veľmi chladno." Manželia boli na svadobnej ceste, Lucien neprežil.

Benjamin Gugenheim: 

Pol hodinu pred potopením Titanicu sa na palube objavil miliardár Gugenheim. Už dávno nemal na sebe hrubý sveter a záchrannú vestu, do ktorých ho spočiatku navliekol jeho kajutový stevard Henry Samuel Etches. On i jeho komorník stáli na palube oblečení v dokonalých večerných oblekoch. "Obliekli sme sa do toho najlepšieho," vysvetľoval, "a sme pripravení potopiť sa ako džentlmeni." A tak sa aj stalo... naposledy ich videli sedieť v sále prvej triedy. 

Edith Evansová:

Edith Evansová sa nevedela dostať cez stodvadsať centimetrov vysoké lodné zábradlie. A nanešťastie práve v tomto okamihu nebola pohotová žiadna mužská ruka, ktorá by jej pomohla. Ženy z člnu sa o to snažili bezúspešne.

Zrejme zahanbená svojou neschopnosťou preliezť zábradlie sa Edith Evansová so slovami: "To nevadí, nastúpim do ďalšieho člna," vzdialila a už ju nikto nevidel. Bol to posledný spustený čln a pani Evansová bola jednou zo štyroch žien z prvej triedy, ktoré katastrofu neprežili.

Lawrence Beesley: 

Lawrence Beesley napísal: "Tú noc bolo zaznamenaných množstvo statočných činov, ale žiadny statočnejší ako ten, ktorý vykonalo tých niekoľko mužov hrajúcich minútu za minútou, zatiaľ čo loď klesala nižšie a nižšie a more stúpalo k miestu, kde stáli. Hudba, ktorú hrali, sa stala ich vlastným rekviem a dávala im právo byť zapísaní do zoznamu večnej slávy." Ani jeden z členov orchestra neprežil.

Lightoller: 

"Kedy ste opustili loď?" "Ja som ju neopustil," odpovedal Lightoller - najvyšší dôstojník, ktorý potopenie Titanicu prežil. "Loď teda opustila vás?" "Áno." Titanic síce stiahol Lightollera so sebou, ale podarilo sa mu dostať na hladinu a na prevrátený skladací čln. "More je príliš mokré na to, aby ma pohltilo. Nikdy sa neutopím," napísal v jednom zo svojich listov sestre. Mal pravdu. Na palubu Carpathie vystúpil ako posledný.

Plukovník Gracie:

Plukovník Gracie, kŕčovito sa držiaci prevráteného skladacieho člnu, bol jedným z tých, ktorí vo svojich spomienkach vydali autentické svedectvo. Napísal: "Srdcervúce výkriky smrti z viac než tisícky hrdiel, nárek a stonanie trpiacich, kvílenie vystrašených a strašné lapanie po dychu tých, ktorí sa topili, nezabudne nikto z nás do konca svojich dní. Mučivé volanie o pomoc a volanie Boha sa k nám nieslo nad čiernymi vodami celú nasledujúcu hodinu. Ale ako čas plynul, bolo slabšie a slabšie, až utíchlo úplne."

Námorník: 

Ani tí, ktorým sa podarilo dostať do záchranných člnov, neboli počas noci na oceáne v bezpečí. Väčšina z nich opustila teplé kajuty naľahko, a v chladnej noci sa triasli od zimy. Jeden z námorníkov pri pohľade na uzimenú pani Dodgeovú, ktorá si usilovne trela premrznuté nohy, si vyzul ponožky a podal jej ich. Táto dáma z prvej triedy sa v tej chvíli zmohla len na neveriaci pohľad a námorník povedal: "Uisťujem vás, madam, že sú perfektne čisté. Vzal som si ich dopoludnia."

Jones: 

Po potopení Titanicu riešili posádky člnov dilemu, či sa priblížiť k mase topiacich sa ľudí a pokúsiť sa zachrániť aspoň niektorých z nich. Námorník Jones navrhol, aby veslovali späť a snažili sa zachrániť niektorých ľudí, bojujúcich v ľadovej vode. Ale väčšina žien v člne to striktne odmietla. Nato Jones bez dostatočnej podpory, aby prekonal takmer jednohlasný nesúhlas povedal: "Dámy, ak sa niekto z nás zachráni, spomeňte si, že som sa chcel vrátiť. Radšej by som sa s nimi utopil, než by som ich tam nechal." Tento čln sa k Titanicu nevrátil.

Nakladateľ Harper: 

Ráno na miesto tragédie priplávala loď Carpathia a pasiažieri Titanicu začali vystupovať na jej palubu. Nakladateľ Henry Sleeper Harper po pár minútach pobytu v bezpečí, zahliadol svojho známeho Lousia Ogdena, cestujúceho z Carpathie. Psychická odolnosť nakladateľa Harpera bola obdivuhodná. Po zážitkoch minulých hodín ho dokázal pozdraviť so slovami: "Lousi, ako to robíš, že vyzeráš tak mlado?"

Bruce Ismay :

Riaditeľ White Star Line sa zachránil tak že vstúpil do jedného zo záchranných člnov medzi ženy a deti. Neskôr mu bola prikladaná vina že opustil  Titanic keď sa potápal.

Ismay sa na lodi Carpathia zrútil. Nezvládol obvinenia preživších. Ešte v ten rok odstúpil z postu riaditeľa a daroval 10.000 USD pre vdovy po zosnulých manželoch, ktorý zahynuli na Titanicu.  V USA bol súdený a vypočúvaný, na šťastie mal dobreho právnika, ktorý ho zo všetkého vysekal.