Začiatok a koniec
10. apríl 1912 Titanic opúšťa Southampton a smeruje do Francuzského Cherburgu, vďaka svojej kolosálnosti a malým prístavom neprispôsobeným na tak obrovské lode bolo potrebne aby Titanicu pomáhalo pri manévrovaní niekoľko remorkérov.
Hneď v Southamptone nastal prvý incident, ktorý mohol predznamenávať alebo priamo ukončiť prvú plavbu Titanicu. Neďaleko stanovenej trasy boli ukotvene dve lode Oceanic a New York. Počas toho ako preplával Titanic okolo lode New York vznikol silou lodných skrutiek sací efekt a Titanic začal priťahovať loď New York k sebe , vznikla taká veľká sila že sa pretrhli kotviace laná New Yorku. Kapitán Smith musel okamžite zasahovať, zastavil stroje a loď New York musel odtiahnuť jeden z remorkérov.
Len 10 m chýbalo ku kolízií s loďou New York v prístave Southampton.
11. apríl 1912 Posledná Európska zastávka Titanicu v Írskom Queenstown. Práve tu nastúpilo posledných 130 cestujúcich a 1400 vriec pošty. A znovu sa tu prejavila veľká sacia sila Titanicu , vo vode bolo zvírené veľké množstvo piesku čo vystrašilo cestujúcich, neskôr im bol tento efekt vysvetlený a tak bol Titanic konečne pripravený na vyplávanie na šíre more.
Málo kto vie že práve tu vznikol požiar uhlia, ktorý nebolo možné uhasiť, preto bolo už neskôr tlejúce uhlie odpratané a nahádzane do kotlov. Po odstránení tohto horiaceho uhlia bolo zistené vážne poškodenie nitovania a oceľových plátov na trupe lode pod čiarov ponoru. Pravdepodobne to malo neskorší vypliv na kolíziu s ľadovcom.
Titanic , Oceanic z ľava a vychýlený New York po odtiahnutí remorkérom.
O 12:30 hod. kapitán rozkázal vyplávať západnýnm smerom na atlantik a tak sa ľudom naskytol snáď posledný pohľad na „nepotopiteľný Titanic“. Od tohto momentu okrem pasažierov už nikdy nikto nevidel tuto legendárnu loď až do momentu keď bol objavený vrak lode.
Titanic naposledy preplával blízko pobrežia Írska , v podvečer sa definitívne rozlúčil s pevninov a vplával do chladných vôd severného Atlantického oceánu na svoju večnú plavbu.
Toto je posledná fotografia Titanicu, ktorá vznikla pri odchode z Queenstownu na svoju osudovú plavbu, ktorá sa zapísala do dejin.
Piatok 12 apríl 1912 – Plavba prebieha bez komplikácií. Cestujúci prvej a druhej triedy si dopriali komfort , ktorý im poskytuje lodná spoločnosť. O cestujúcich tretej triedy bolo tiež veľmi dobre postarané. Čo ale cestujúci nevideli boli rádiové depeše z iných lodí o výskyte ľadových poli v Atlantiku. Tieto polia boli označené na mapách ale vedenie sa zhodlo že sa nevyskytujú v ceste plavby a tak tomu neprikladali väčšiu vážnosť.
Titanic prešiel 386 míľ.
Mostík Titanicu.
Sobota 13. apríla 1912 – Plavba prebehla bez problémov tak ako v predchádzajúci deň. Titanic prešiel 519 míľ.
Pohľad z kapitánskeho mostíka na pravobok.
Nedeľa 14. apríl 1912 – Opäť krásne počasie. Kapitán Smith slúži bohoslužbu v jedálni prvej triedy. Podľa záznamov sa rýchlosť stále zvyšuje a do popoludnia Titanic preplával ďalších 546 míľ. Po stretnutí kapitána Smitha a riaditeľa Ismaya sa zhodli že Titanic nedosiahol predpokladanú rýchlosť ale aj napriek tomu bolo viac než isté že sa do New Yorku doplavia v rekordnom čase. Kotle v ktorých mál byť zapálený oheň bol plánovaný až na 15. apríla ale kvôli zvýšeniu rýchlosti a horiacemu uhliu tak bolo vykonaná už 14. apríla ,, Titanic už pláva rýchlosťou 21 uzlov.
Hneď v priebehu dopoludnia prichádzajú z ďalších lodí znepokojujúce rádio depeše o ľadových poliach. Titanic v túto dobu dosahuje rýchlosť 22 uzlov. Aj napriek tomu že depeše hovorili o nezvyčajnom výskyte ľadových poli ďaleko na juhu, velenie nenaložilo s týmito informáciami účelne.
Jednu zo správ o ľadových poliach dostali aj priamo z lode Baltic, ktorá tiež patrila spoločnosti White Star Line. Kapitán túto správu odložil a predal ju počas večere Brucovi Ismayovi , ktorý založil túto správu do vrecka a nakoniec na ňu zabudol. Správa sa ďalej nedostala k veliacemu dôstojníkovi na mostík.
Stmieva sa a Titanic spolu s viac než 1.500 pasažiermi majú možnosť vidieť naposledy denné svetlo.
O 17:50 zmenil Titanic kurz na 289 °. O 18:00 prebieha výmena dôstojníkov na mostíku.
5. dôstojník Lowe sa pri výmene zastavil v mapovni a zahliadol na lístku poznámku „ľad“, po výpočtoch zistil že k stretu dôjde až po ďalšej výmene na mostíku a tak tomu ďalej nevenoval pozornosť. Okolo siedmej hodiny prišlo ďalšie striedanie na mostík prišiel 1.dôstojník Murdoch aby vystriedal dôstojníka Lightollera. Murdoch si bol vedomí že sa blíži k ľadovému poľu.
O 19:30 bola zachytená správa z parníku Californian a Antillian: tri veľké ľadovce na pozícií 42°3′ s. š., 49°9′ z. d.
Okolo ôsmej hodiny prebehlo ďalšie striedanie na mostíku , hliadky vo vraniom hniezde a tiež striedanie kormidelníka.
Na mostíku zostal dôstojník Lightoller, ktorému končila služba až o 22:00. Moody jeden z dôstojníkov, ktorý vymenil predchádzajúcu službu bol požiadaný aby previedol nový výpočet vzájomnej polohy lode a ľadového poľa. Podľa výpočtov malo k stretu dôjsť pred jedenástou hodinou.
Okolo 21:00 sa rozprával kapitán Smith s dôstojníkom Lightollerom o počasí a o tom že oceán je kludny a bude veľmí ťažké zbadať ľadovce.
To bol jeden z dôvodov prečo nebolo vidieť ľadovce pred zrážkou, inak by vlny narážali o ľad a vznikala by pena, ktorú by bolo vidieť oveľa skôr.
O 21:40 bola prijatá ďalšia správa o výskyte ľadovcov z parníku Mesaba a o veľkých kusoch ľadu a ľadových horách, neskôr o 23:30 sa radista Cyril Evans na palube parníku Californian snažil kontaktovať Titanic pred ľadovými poľom ale radista Titanicu ho prerušil, Evans ukončil vysielanie a šiel unavený spať. Titanic stále pláva rýchlosťou 21 – 22 uzlov medzi ľadové polia.
Pár minút po varovaní od lode Califronian, hliadka vo vraniom hniezde v zložení Reginald Robinson Lee a Frederick Fleet, zbadala vpredu hmlový opar (známka blízkosti ľadovca), hmla znižuje viditeľnost . Fleet po chvíli rozoznal ľadovú masu pred loďou a o 23:39 hodine tromi údermi na zvon signalizoval „Predmet pred loďou“ zároveň palubným telefónom predal správu dôstojníkovi „Ľadovec Priamo Pred Nami !“.
Frederick Fleet - tento muž vo vraniom hniezde prvý uvidel a hlásil ľadovec pred Titanicom. Možno keby mali ďalekohľady zbadal by ho skôr.
Zvuk zvonca z vranieho hniezda vyburcoval dôstojníka Murdocha, ktorý utekal na mostík, po vypočutí správy „ĽADOVEC PRIAMO PRED NAMI“ okamžite vyslal správu do strojovne „STOP“. Kormidelníkovi Robertovi Hichensovi prikázal „ÚPLNE VPRAVO“ čo v lodnej terminológií roku 1912 znamenalo zadanú časť lode doprava a prednú časť doľava.
1. dôstojník William M. Murdoch, vydal zlý rozkaz ale v danej situácií konal podľa predpisov, neskôr až do poslednej chvíle pomáhal pri záchranných člnoch.
Sled vydaných rozkazov mal pre Titanic tragické dôsledky. Moody potvrdil rozkaz „úplne vpravo“, Murdoch vydal rozkaz do strojovne „Plný Spätný Chod“ a „Úplne Vľavo“. Od hlásenia z vranieho hniezda uplynulo len 37 sekúnd.
Titanic mal veľkú hmotnosť a teda aj veľkú zotrvačnosť, malé kormidlo, ľadovec bol spozorovaný príliš neskoro pretože velenie nemohlo nájsť kľúče od ďalekohľadov pre vranie hniezdo. To malo za následok že Titanic začal veľmi pomaly odkláňať a ľad vytvoril trhliny na pravo boku pod čiarou ponoru a nad dvojitým dnom. Cestujúci 1. a 2. triedy takmer nič nepocítili len menšie záchvevy . Trhlina trupu dosahovala až 90 m po 6. vodotesnú komoru.
Kapitán Smith dorazil na mostík , ale ešte pred tým 1. dôstojník Murdoch nechal uzavrieť všetky vodotesné komory.
Bohužiaľ komory boli vodotesné len medzi sebou, zhora smerom k palubám tomu tak nebolo. Voda sa začala prevaľovať z predných vodotesných komôr cez palubu do ďalších.
Šéf konštruktér Thomas Andrews po výpočtoch prehlásil že Titanic pôjde nezvratne na dno Atlantiku v priebehu jednej hodiny maximálne dvoch hodin, pričom čerpadla nestihnú už odčerpať také množstvo vody, ktorá už v prednej časti lode presahovala výšku 14 metrov.
Čerpadla pracovali až do 23:50 h., kedy boli zaplavené a vyradené z činnosti.
Počas potápania sa zišiel tým zložený z 9 konštruktérov lodi a snažili sa zo všetkých síl pokoriť silu oceánu. Nakoniec väčšina z nich zomrela ale podarilo sa im predĺžiť potápanie Titanicu na necelé 3 hodiny.
Po necelých 20 minútach od nárazu do ľadovca už prenikala voda aj do kajút tretej triedy a všetci cestujúci dostali záchranné vesty , mnoho ľudí z 1. a 2. triedy si aj naďalej neuvedomovalo resp. netušilo že Titanic tejto mrazivej noci pôjde ku dnu a tak si aj naďalej užívali komfortu lode.
Tento ľadovec spôsobil skazu Titanicu, fotografiu zachytil jeden z pasažierov lode Carpathia neďaleko miesta nehody, na päte ľadovca boli zvyšky červenej farby ktorou bol natretý Titanic pod čiarov ponoru na miestach kde vznikla trhlina.
Počas tejto chladnej noci mala voda -2 až -5 stupňov, čo vyvoláva u človeka smrteľné podchladenie v priebehu 10 až 15 minúť, odolnejší jedinci max. 20 minút.
Päť minút po polnoci vydal kapitán rozkaz k príprave záchranných člnov, cestujúci si začínajú uvedomovať šokujúcu skutočnosť že nejde o cvičenie ale Titanic sa vážne potápa. Desať minút po polnoci boli vyklonené člny a 25 minút po polnoci prišiel rozkaz na opustenie paluby podľa lodných zvyklostí „najskôr ženy a deti“.
O 00:30 sa začali plniť prvé člny ženami a deťmi a 00:45 dosadal prvý z člnov na hladinu.
Z rôznych dôvodov sa nepodarilo spustiť člny A a B.
Medzi tým 00:15 radisti Jack Phillips a Harold Bride vyslali núdzový signál CQD, ktoré postupne zachytilo niekoľko lodí. Okrem CQD radista Phillips začal vysielať aj novy signál SOS, ktorý vyslal prvý aj posledný krát, zahynul vo vodách atlantiku.
Ako prvý toto vysielanie zachytil radista lode Carpathia , ktorý okamžite informoval kapitána Arthura Rostrona a ten okamžite nariadil zmenu kurzu.
Carpathia bola jediná z najbližších lodi, ktorá mohla prísť najskôr na pomoc bola vzdialená zhruba 58 míľ (93 km) nemohla prísť však skôr než za 4 hodiny čo Titanicu už ani zďaleka nezostávalo.
O 2:25 kapitán Smith navštívil kabínu radistov, poďakoval im a povedal že všetko čo bolo v ich silách už spravili a teraz je na čase aby sa pokúsili o vlastnú záchranu. To isté zopakoval všetkým dôstojníkom a posádke Titanicu. V ten moment zostávalo k potopeniu lode už len 15 minút. Posledné pohľady na najväčšiu a technicky najvyspelejšiu loď všetkých čias. Posledné zbohom.
Kapitan Smith podľa mnohých výpovedí pomáhal pri nástupe do záchranných člnov až do chvíle, keď bol zmietnutý vlnov do vôd atlantiku spolu s dôstojníkom Murdochom.
Thomas Andrews šéf konštruktér Titanicu bol posledný krát vydený ako sedí na stoličke v jedálni prvej triedy pozerajúc v beznádeji do neznáma.
Na palube bolo aj mnoho hrdinov, ktorý napriek tomu že im bolo ponúkané miesto na člnoch odmietli a prenechali miesta ženám a deťom. Jeden z nich bol aj Benjamin Gugenheim, ktorý sa spolu zo svojím komorníkom odobrali do predsiene prvej triedy kde prehlásili "Obliekli sme sa do toho najlepšieho, čo máme a sme pripravení potopiť sa ako džentlmeni.“.
Benjamin Gugenheim - jeho povesť neskôr poškodilo len to že na palube Titanicu bol zo sekretárkou a milenkou v jednej osobe, zatiaľ čo jeho manželka s detmi ostali doma.
Dôstojníkový, ktorý mu podával záchrannú vestu povedal "mojej manželke odkážte že som do poslednej chvíle zachoval rozvahu"
Titanic sa okolo 2:10 hodiny začal dvíhať z hladiny a začali sa vynárať lodné skrutky.
O 2:17 hladina dosiahla hornú palubu a zrútil sa prvý komín, keď popraskali jeho kotviace laná. Komín svojím pádom rozdrvil niekoľkých cestujúcich na palube a vo vode.
Na palube vznikla panika, ľudia sa snažili rýchlo dostať na zadnú časť lode prípadne v chaose vyskakovali cez palubu do ľadovej vody v nádeji že ešte stihnú nasadnúť do niektorého zo záchranných člnov.
S ďalším postupom vody v komorách boli vyradené aj elektrické generátory a Titanic sa úplne ponoril do tmy. Krátko po tom nevydržal obrovský tlak a prelomil sa za polovicou trupu lode. Predná časť definitívne zmizla pod hladinou. Zadná časť sa znova na krátku chvíľu narovnala a začala naberať vodu do trupu. Celá lod sa zdvihla opäť do zvislej polohy a pomalý sa začala potápať.
15. Apríla 1912 o 2:20 ráno Titanic nadobro zmizol pod hladinou severného Atlantického oceánu. Najväčší technologický počin tej doby nezvratné opustil tento svet a spolu s ním viac než 1500 členov posádky a pasažierov Titanicu z celkového počtu 2200 osôb na palube.
Po najhonosnejšej lodi všetkých čias, ostala len tma, chlad a zvuk náreku a volania o pomoc ľudí v mrazivej vode. Po hodine všetko stíchlo.
Toto bol koniec jednej z najdokonalejších lodných stavieb v histórií a koniec životov viac než 1500 ľudí, ktorý stratili svoje životy v útrobách lode alebo v mrazivých vodách oceánu. Česť ich pamiatke. Rest in peace.